surrealizmus v ČSR a SR

Surrrealizmus pre mnohých znamená, najmä R. Margritta a S. Dalího jednoducho niečo nesúrodé, podivné, spojenie nespojiteľného. O čo teda naozaj ide v prípade surrealizmu? Zjavne nie o antikvárny umelecký štýl, surrealizmus sa totiž o slovo hlási aj v súčasnosti. Je to živý, neustále sa vyvíjajúci organizmus. Podľa jeho tvorcov a príslušníkov nie je umeleckým smerom, na rozdiel od dadaizmu však nie je antiumelecký ani antiestetický. Estetike sa surrealistická tvorba nepodriaďuje, ale ani ju nijako neobmedzuje. Je to len mimo toho, o čo surrealistom ide.

Dosť podobne je to aj s postojom k umeniu. Aj keď sa mnohé surrealistické diela dajú charakterizovať ako autonómne umelecké artefakty, surrealistický postoj túto možnosť nepripúšťa, lebo sú to len prostriedky na dosiahnutie vyššieho cieľa. Jedinou ceninou, ktorú surrealisti uznávajú, je imaginácia, a tá je aj jediným meradlom hodnotenia diel.

Surrealizmus bol už od svojich počiatkov v medzivojnovom období spätý s českým prostredím. V roku 1934 tam vzniklo popri Paríži jeho druhé významné centrum, reprezentované básnikmi a výtvarníkmi ako Vítězslav Nezval, Jindřich Štyrský, Toyen, Karek Teige. Česká surrealistická skupina síce nemala dlhé trvanie a počas 2. svetovej vojny sa uchýlila do ilegality, kde neskôr kvôli jej neobľúbenosti komunistami zostala dlhé roky. K. Teigeho v 50. rokoch v úlohe vedúcej osobnosti vystriedal Vratislav Effenberger. Krátke slobodné intermezzo v 60. rokoch bolo obdobím čulej publikačnej a výstavnej aktivity, po roku 1968 sa však českí surrealisti dostávajú na dvadsať rokov opäť do izolácie. Pokračovanie činnosti reprezentuje Surrealistická skupina v Československu, založená okolo roku 1971, onedlho potom, ako sa v Paríži takéto zoskupenie rozpadlo. Jej teoretikom a organizátorom sa stal V. Effenberger a členmi napr. Jan Švankmajer, Eva Švankmajerová, Martin Stejskal, Albert Marenčin, Karol Baron.

Po roku 1989 sa obnovila publikačná i výstavná aktivita surrealistov, začala opäť vychádzať surrealistická revue Analogon, prichádzajú noví autori. Východiská surrealistov sa v priebehu rokov celkom radikálne menili – iný je surrealizmus 30. rokov a dosť málo s ním majú spoločné autori spájaní so surrealizmom po roku 2000. Jedno však ostáva spoločné a nemenné – snaha o oslobodzovanie človeka od vlastných pút, predsudkov, predpojatosti a klamstva.

Albert Marenčin (výtvarník, básnik, prekladateľ a člen patafyzického kolégia) je členom Skupiny českých a slovenských surrealistov (zo Slovenska je ešte členom K. Barón), ktorá ani po vyše polstoročí svojej existencie nestráca na svojej umeleckej intenzite. Naopak, princípy surrealistickej tvorby, jej inšpiračné zdroje sú podľa A. Marenčina stále platné. "Mnohí teoretici už päťdesiat rokov pochovávajú surrealizmus. Automatizmus, prevaha spontánneho, vnútorného nad remeselným, oslobodzovanie človeka sú však večnými umeleckými zdrojmi. Samozrejme, surrealizmus nemožno redukovať len na literárny či výtvarný smer. Je to životný postoj, istý svetonázor, ktorý je skôr porovnateľný napríklad s romantizmom alebo s veľkými hnutiami, ktoré sa nerealizovali len vo výtvarnom prejave alebo v literatúre. Rozhodne odmietame ortodoxiu vo svojich názoroch, ktorú nám niektorí ľudia zvonka prisudzujú."

Albert Marenčin